Na 1.sviatok vianočný u nás nasnežilo. Bolo to treba samozrejme na druhý deň využiť. Blízko nášho domu máme pekný kopec, kde sa dá sánkovať. Tak sme sa vybrali ja a naše dve deti na sánkovačku.
Väčšinu času som chodila na sánkach s dcérou. Sedela som vzadu a riadila som to. Teda riadili sme to tak trochu obe. ?Išlo nám to dobre. Ale ja som stále mala potrebu to mať pod kontrolou a riadiť to. Keď sme však odchádzali, náš 7-ročný syn mi vraví: ,,Mama, poď sadni si dopredu ja Ťa odveziem.“ Bolo to na konci kopca, kde bol kopec už veľmi plytký, ale aj tak som mala obavy. Má ma viesť dieťa? Áno on to chcel riadiť. Tak som si sadla dopredu a nechala sa odviesť. Aj keď samozrejme mala som tendenciu to nohami riadiť. Jazdu som si užila.
Vtedy som si uvedomila. Nie je to aj so mnou, s nami tak aj vo vzťahu k Bohu? Chcem si veci často riadiť sami, mať ich pod kontrolou, vo svojich rukách. Často Bohu nedáme ani priestor v našom živote, aby to mohol zobrať do svojich rúk. Ale keď mu to riadenie prenecháme, pustíme to zo svojich rúk, môžeme zažiť úžasnú jazdu, možno budú aj zákruty, možno budú aj hrby na ceste, ale napriek tomu to bude úžasné dobrodružstvo, lebo Tvoju jazdu bude riadiť Najvyšší z najvyšších, nekonečný, mocný Boh. TAK SADNI SI a POĎ si UŽIŤ JAZDU !